Kam smerujem?

Schody do raja 🙂

Naši starí a prastarí rodičia boli naučení manuálne pracovať. Dožívali sa vysokého veku  a väčšinou žili skromným životom. Z môjho pohľadu žili šťastne aj keď určite mali starosti. Mali však dostatok pohybu aj priestoru na prírodu a veci s tým spojené. Myslím, že ich základnou prioritou bolo postarať sa o rodinu, o jedlo a prežitie. Čo je vlastne dôležité aj v dnešnej dobe.

Akurát sa zmenili podmienky na život. Dnes väčšina ľudí žije v panelových domoch na sídliskách v mestách. Rovnako aj ja. Pár ľudí býva aj v rodinných domoch v okolí veľkých miest. Výstavba je všade v plnom prúde. Zabezpečiť prežitie dnes znamená, chodiť do práce, zarobiť peniaze, zaplatiť bývanie a stravu. A potom ten zvyšok v podobe kultúry a zábavy.

Kedysi ľudia obhospodarovali vlastnú zem. Pestovali plodiny, chovali zvieratá. Boli vonku na vzduchu, v prírode. Manuálne pracovali. Ja ako aj mnoho iných ľudí má sedavé zamestnanie v kancelárii a von sa dostane maximálne cestou do/ z práce. Občas cez víkend vrámci nejakého výletu ešte príroda. Tiež som patrila do tejto skupiny ľudí, aj keď som sa snažila tých výletov zaradiť do programu čo najviac.

„Výpadok zo systému“ ma resetoval. Život na chalupe bez sprchy a tečúcej vody, bez chladničky bol príjemnou zmenou oproti zhonu a luxusu mesta. Aj keď teda elektrika a internet fungovali. Pri návrate z mojej „rekreácie“ som premýšľala ako ďalej. Ako začleniť do svojho života viac pohybu a prírody. Čo robiť, čo by ma napĺňalo a obohacovalo nielen fyzicky ale aj psychicky. Cvičenie je fajn, povzbudí ducha, zocelí telo, no zdalo sa mi to málo. Uvedomila som si potrebu záchrany našej planéty Zem. Zvlášť po tom, ako som si pozrela dokumentárny seriál Planéta Zem. Odvysielaný bol pred ôsmimi rokmi a natáčaný tak pred desiatimi. V živote jedného človeka je to celkom dlhá doba. V existencii tejto planéty je to nepatrná časť. Je tu dlhé veky a ešte bude. Otázka však znie v akej podobe. Zároveň som si uvedomila, že pomoc v globálnom rozsahu z mojej pozície sa mi zdá zbytočná. Dôležitejšie je zmerať sa na svoje okolie. Všade sa hovorí, že treba začať od seba a potom sa zmení aj okolie. A tak som začala vyhľadávať organizácie na pomoc, či záchranu prírody, stromov, zvierat. Organizácie, ktoré majú pôsobnosť v mojom okolí. Takto sa môžem realizovať v niečom, čo je pre mňa dôležité a zároveň byť nápomocná.

 

Relax

Toto bol začiatok. Prvý nápad zatiaľ v štádiu prieskumu. Uvažovala som však ďalej.

Už pred časom som si doma nasadila do kvetináčov bylinky. Postupne som sa o ne starala a tešila sa z úrody. Keď som bola na chalupe, bolo balzamom na dušu vybehnúť do vinohradu a prejsť sa medzi zeleňou. Iste, dá sa to aj v okolí kde bývam, aj keď tam vinohrady nie sú. Nie je to však to pravé orechové čo by sa mi páčilo. Keď mám málo času, postačí aj toto. Ale chcelo by to niečo väčšie, kde sa môžem realizovať. V tom som si spomenula, že jeden známy zakladal pred časom komunitnú záhradu v meste. Bolo to už pár rokov dozadu. A tak som sa pustla do hľadania niečoho podobného. Našla som hneď niekoľko takýchto projektov v rámci Bratislavy. Niektoré z nich boli ako uzavretá komunita v nejakej časti mesta, alebo mali naplnený stav a už nebolo miesto pre nových záujemcov. Podarilo sa mi však nájsť jednu záhradu, ktorá je ďalej od áut a hneď za ňou je les. Je tam ticho, krásne a všetko sa postupne rozbieha, takže je možnosť budovať od základov. Veľmi som sa potešila a hneď si aj dohodla návštevu. Miesto mi učarovalo od prvého momentu ako som ho uzrela. Bolo to ako láska na prvý pohľad. Množstvo stromov, členitý terén, priestory na záhony aj malá chatka.

 

A tak som objavila priestor, kde môžem chodiť relaxovať, pestovať čo sa mi zažiada a byť hlavne v spojení s prírodou. Malá veľká oáza pokoja a tvorenia.

Mám obrovskú radosť a už plánujem čo tam postupne nasadím, kedy a kam. Zároveň spoznávam aj nových ľudí, ktorý túto záhradu zdieľajú a boli takí milí, že ma medzi seba prijali. Takže som vlastne našla jeden svoj SYR a ďalšie sú vo výhľade. Je to oslobodzujúce po mesiacoch temna, nevedomosti, strachu a nevôle vedieť kam kráčam a po čom túžim.

 

Idem smelo za cieľom. 

 

Fotografie sú priamo z tej oázy pokoja, ktorú som objavila 🙂