Brána

Mám pocit, že od leta ubehli aspoň 4 roky a vôbec neviem ako je to možné. Ten čas si beží ako sa mu chce. Len sa ohliadnem ponad plece a zdá sa mi, že ešte stále behám niekde po lese, vychutnávam si tú krásu, obdivujem rozmanitosť prírody a čerpám energiu. Ale kalendár mi ukazuje december a slnečné lúče čoraz menej vykúkajú spoza hmlistých dní. Hmla mi nevadí, mám ju dokonca rada, vyvoláva vo mne pocit pokoja a mäkkosti. A tak som sa v jedno popoludnie zastavila v tom zhone sveta a sadla som si bokom. Zostala som len pozorovateľ udalostí, ktorý zrazu videl a chápal veci inak. V tom čase mnou objavený autor Gregg Braden v jednej knihe uvádza citát o čase, ktorý sa mi zapáčil

“Čas je – Príliš pomalý pre tých, ktorí čakajú – Príliš rýchly pre tých, ktorí sa obávajú –

Príliš dlhý pre tých, ktorí smútia – Príliš krátky pre tých, ktorí sa radujú –

Ale pre tých, ktorí milujú – Čas neexistuje.” Henry Van Dyke

……

Leto a jeseň sa niesli v znamení veľkých zmien. Môj život sa akoby otočil hore nohami, cítila som ako visím tvárou dolu a všetko čo som nadobudla, čo som si pekne so sebou niesla vo svojich vreckách mi odrazu vypadávalo. Videla som ako sa mi pred očami premietajú všetky tie “dôležité” okamihy, míňajú moje oči a miznú v tme podo mnou. Všetko skončilo v tej tme. Ruky som mala prikrátke, aby som sa dokázala dotknúť zeme a postaviť opäť na nohy a tak som zostala v tejto polohe nejaký čas. Nemala som potuchy ako sa to dá zmeniť, ako sa postaviť na nohy a kráčať ďalej. Utápala som sa v žiali, že som prišla o všetko na čom mi záležalo.

Ale ja som vôbec neprišla o všetko. Práveže týmto všetkým čo sa mi dialo som dostala obrovský dar. Dar a možnosť konečne kráčať životom po svojom. Pomaly som sa začala obzerať vôkol a zistila som, že tá tma tu nie je. Že všade je slnko, radosť a smiech. A tak som sa začala smiať aj ja. Síce som klesla na dno, ale vďaka lúčom, ktoré presvitali cez vodu som uvidela poklad, vzala ho a plávala hore na hladinu a vzduch.

Leto bolo naozaj zábavné. V kruhu priateľov a známych sme usporiadali rôzne akcie a stretnutia, výlety do prírody alebo posedenia pri Líle. Lenže leto sa skončilo, všetci sa vrátili do práce a času na stretnutia už toľko nebolo. V tej chvíli som si uvedomila, že som síce strávila veľmi príjemné leto, ale v samej podstate to bol útek pred sebou. Utiekla som do spoločnosti a hľadala inšpiráciu a možnosti práve tam. Fungovalo to, pokiaľ som nemala čas sa zastaviť. Pretože až potom som zistila, že som sa schovávala a hľadala zámienky, prečo sa už cítim dobre. Bola to len chvíľková náplasť a s týmto zistením sa mi môj čerstvo nadobudnutý pocit stability začal rúcať, základné skaly sa menili na piesok a ten sa sypal a zmizol v tme. Prestala som maľovať, nezaujímala som sa o dianie vôkol.

Až mi priateľka odporučila jednu prednášku o etikoterapii, kam som sa vybrala spolu s inou priateľkou práve vďaka dobrým referenciám. Síce samotná prednáška nebola natoľko motivujúca, ale predsa som sa rozhodla pokračovať a investovať čas do seba, svojho vzdelávania a rastu. A hneď na prvej hodine som zažila malé zemetrasenie vo svojom vnútri (o tom napíšem niekedy nabudúce). Bolo rozhodnuté, budem pokračovať. Asi dva týždne po začatí seminára som sedela doma a premýšľala nad tým tichom vôkol. Uvedomila som si, že nielen že tu sedím sama, ale nie sú ani ľudia vôkol mňa. Od začiatku roka sa v mojom živote vystriedal veľký počet ľudí. Veľa z nich prišlo pretože som si to pred rokom želala. Teda som si pre seba vyslovila myšlienku a ona sa mi zhmotnila. Prišli zatriasli mojimi základmi, urobili čo mali, ukázali mi kde mám potenciál na zlepšenie sa a zase odplávali ďalej. A v tej chvíli sediac sama doma som pochopila, že v živote mám prázdno v podobe ľudí. Z celého toho množstva, ktoré prišlo a aj zotrvalo tu zrazu nebol nikto. Doslova som cítila, ako stojím uprostred niečoho, za mnou veľká brána, ktorá sa pomaly so škripotom zatvára, posledné buchnutie a je zatvorená. Vôkol mňa prázdno a ani ľudia, ktorých som považovala za priateľov tu akosi nie sú. Nechápala som to a mala som obavu, čo bude, či aj oni zmizli. Ale v tom prázdne som uvidela pred sebou bránu novú. Načiahla som sa a začala ju otvárať. Urobiť cez ňu prvý krok bolo ťažké, pretože som stále žila s obavou čo bude. Ale odhodlala som sa. A až potom sa ku mne začali pridávať priatelia, o ktorých som si myslela, že už odišli aj oni. Vtedy som to pochopila. Potrebovala som byť sama, aby som ten krok do neznáma urobila iba ja, bez pomoci iných a keď som to prekonala, pokračovali so mnou.

A ako to je vlastne s tým časom?

Po prekročení prahu som mala pocit, že mám nekonečné množstvo času. Keď som sa začítala do knihy, cítila som, ako keby som ju čítala celý deň a pritom prešli len dve hodiny. Sedela som s priateľmi v kaviarni a viedla príjemné rozhovory o tom ako to funguje v Universe a kam nasmerujeme naše životy. A opäť ten istý pocit. Čakala som vari na niečo? Potom sa to zase otočilo. začala som pracovať na projekte, ktorý sme s priateľkou Terrafinou vymysleli a čas sa akosi zrýchlil, hodiny ubiehali ako šialené a ja som prestala sledovať, kedy som vlastne vliezla do postele. Často krát to bolo až hlboko po polnoci. Obávala som sa snáď niečoho? Robila som to čo ma baví a chcela som to urobiť dobre a preto som tomu venovala dostatok času a energie. Ale oplatilo sa.

A tak som došla k záveru že čas neexistuje. Pretože keď žijem a tvorím srdcom prestávam ho vnímať stráca pre mňa význam. A som naplnená šťastím, radosťou a láskou, že som zvládla prejsť cez ten prah, aj keď ma strážila a strašila obava z toho čo bude a ako to vlastne bude. Cítim, že mám novú energiu, odhalila som svoj potenciál a teraz môžem kráčať smelo ďalej za svojím cieľom Ďakujem priateľom, ktorí to so mnou vydržali aj vo chvíľach, keď som lietala z nálady do nálady. Ďakujem za ich trpezlivosť a pozornosť. A rovnako ďakujem aj samej sebe, že som to so sebou vydržala